Zabudnuté republiky po revolúcii 1918

Zabudnuté republiky po revolúcii 1918
Huculská republika
 
Zdroj:
 http://www.geo.de/reisen/community/bild/438622/Jasinja-Hauptstadt-der-Huzulenrepublik-1918

Pochopiteľne vzniká nebezpečenstvo, že touto témou „nosím drevo do lesa“, keď s ňou vystupujem u Vás v Ružomberku. Avšak vo Viedni nie je krátkodobá republika Huculov príliš známa a keďže sa v nasledujúcom roku budeme kvôli storočnému jubileu opäť  viac venovať Bavorskej a Maďarskej republike rad, má byť tento môj príspevok malou predprípravou.
8. novembra 1918 Huculi vyhlásili nezávislosť, pričom rakúsko-uhorská monarchia prestala existovať už 31. októbra, takže samostatnosť a samoorganizácia Huculov sa dostala významovo do popredia. Vzniká Huculská národná rada, ktorá pozostáva zo 42 členov. Existuje 6 rezortov: armáda, administratíva, výživa, lesné hospodárstvo, obchod a vzdelávanie. Uhorskí úradníci boli zosadení a žandárstvo rozpustené.
Republika však obsiahla len jednu časť územia obývaného Huculmi, pretože títo žili ako v Zakarpatskej oblasti, tak aj na druhej strane hrebeňa Polonín a tiež v oblasti Maramureš. Z tohto dôvodu je história republiky Huculov spojená rovno s piatimi štátmi a šiestimi národnosťami, keďže sa tu pretínali ich sféry záujmu. Je vhodné začať maďarskými záujmami a väzbami, pretože tu zostali po rozpustení monarchie maďarskí vojaci, pred ktorých rabovaním sa miestne obyvateľstvo muselo brániť. To bol tiež jeden z dôvodov založenia republiky a vybudovania ozbrojenej vojenskej jednotky, ktorá sa neskôr nazývala „Закарпатськa сотня Української Галицької Армії“ a bola vedená Stepanom Stepanovičom Kločurakom, jedným z mála vzdelaných ľudí v Jasini a zároveň prezidentom malej republiky. Na jeho memoáre „«До волі» (1978), ktoré sú pre našu tému mimoriadne dôležité, som vo Viedni zatiaľ nenarazil. Po tom, čo kráľ Karol I. navrhol premenu monarchie na federáciu, sa uhorský ministerský predseda pokúsil v októbri 1918 naviazať Rusínov na monarchiu a dosadil vládneho komisára Oreszta Szabóa. Tento pokus viedol však len k ďalšiemu vytvoreniu malého štátu menom Ruszka krajna, ktorý usiloval o pripojenie územia k Maďarsku. To bolo odmietané zástupcami Huculskej republiky, keďže sa chceli pripojiť k Ukrajine, tá ale ešte bola zamotaná do vojny s Poľskom, ktoré si kládlo nárok na územie osídlené Huculmi severne od karpatského hrebeňa. Huculi sa zúčastnili na kongresoch v Budapešti a Segedíne zvolaných Oresztom Szabóm, aby tu prezentovali svoj odmietavý postoj. Ruszka krajna si teda nárokovala vrchný dozor aj nad Huculskou republikou a za týmto účelom dostal Oreszt Szabó na dva týždne (17. november až 1. december 1918) titul vrchného župana, od 29. decembra 1918 do 21. marca 1919 bol vládnym komisárom, funkciu národného komisára, ktorá mu bola navrhnutá 21. marca, však odmietol. (viď KathLex) A tak bol maďarským ministerským predsedom Mihálym Károlyim za guvernéra oblasti samosprávy menovaný Štefan Avgustin. Tento nesmie byť zamieňaný s o generáciu mladším Štefanom Omeljanovičom Avgustinom, ktorý tiež pochádzal z Rachiva a bol aktívnym politikom, pričom je významne spojený s Huculskou republikou, takže sa k nemu ešte vrátime. Štefan Avgustin zastával pozíciu, ktorá chcela dosiahnuť čo možno najväčšiu autonómiu Rusínov, z čoho vychádza aj jeho činnosť v pražskom parlamente v druhej polovici dvadsiatych rokov, pričom Štefan Omeljanovič Avgustin požadoval na konci prvej svetovej vojny pripojenie k Ukrajine, ktoré sám nikdy nezažil, keďže v čase zjednotenia s Ukrajinou v rámci Sovietskeho zväzu už žil v emigrácii v USA.
25. októbra 1918 bola založená Maďarská národná rada, ktorá nahradila poslaneckú snemovňu, nachádzajúcu sa v procese samorozpustenia. V rámci monarchie sa už vytvorila Česká aj Nemecko-rakúska národná rada. Program Národnej rady, ktorý bol okamžite po jej vzniku zverejnený v tlači, obsahoval v bode V. požiadavku: „Je nutné zaistiť všetkým miestnym národom  nemaďarského jazyka  právo na sebaurčenie v zmysle Wilsonovských princípov.[...] Je potreba vybudovať kultúrnu a lokálnu samosprávu miestnych národností v čo možno najďalekosiahlejšej miere.“ (Károlyi 1924, 458)
Ruténi (maďarskí Ukrajinci) vysťahovaní v USA privítali autonómiu v rámci nového českého štátu už 12. novembra 1918 (Bodnar 1973, 191) Tento pokus Maďarska udržať národnosti vo federácii prišiel ale neskoro a republika Huculov je exemplárnym príkladom toho, ako išli jednotlivé etniká vlastnou cestou. Spomínaný budapešťský kongres sa koná 10. decembra 1918 a účastníci tu podpisujú deklaráciu, v ktorej je územie obývané Ruténmi vyhlásené za autonómnu správnu oblasť. „Máramaros, Ugocsa, Bereg és Ung vármegyék ruszinlakta részeiből Ruszka-Krajna néven autonóm jogterület (kormányzósági terület) alakíttatik.“ (KathLex) Avšak pod podmienkou, že ani ďalšie menšiny (Maďari, Nemci, Slováci, Rumuni) nebudú obmedzované vo svojej komunálne politickej a kultúrnej autonómii. Hlavné mesto tejto autonómnej oblasti je podľa Maďarského katolíckeho lexikónu Užhorod, Kamusella udáva naopak Mukačevo (Kamusella 2009, 656) pričom ani jeden z nich neodkazuje na žiadny dôkazový materiál. Nasleduje ďalší kongres v Segedíne 18. decembra 1918, kde sa zástupcovia v najväčšom množstve vyslovujú proti zotrvaniu s Maďarskom.
Podľa katolíckeho lexikóna utiekla národná rada Huculov 12. decembra 1918 na Ukrajinu a tak narukovala do Jasine maďarská armáda. 18. Decembra 1918 bola zvolená v meste Sighetu národná rada pre región Maramureš a vystupuje tu aj Stepan Kočurak s ďalšou spolubojovníčkou z Jasine. Károlyiho vládu to irituje podľa všetkého tiež a posiela 22. decembra do Jasine žandársky batalión (Körösmező). Zdá sa teda, že katolícky lexikón tu neudáva žiadne presné informácie. V noci zo siedmeho na ôsmeho januára 1919 – v čase ortodoxných Vianoc – vypuklo v Jasini povstanie a ôsmeho januára bolo bez boja zatknutých 500 Maďarov a Maďariek. Huculská republika utvrdzuje svoj zámer pripojiť sa k Západoukrajinskej ľudovej republike, táto im sľubuje svoju podporu a dobrovoľníkov. Od 13. do 17. januára dobývajú Huculi okres Rachiv. Úradníci a dôstojníci sú prísahou zaviazaní republike Huculov, pričom by radšej slúžili Masarykovi, rumunské vojenské oddiely pred Huculmi ustupujú. Ofenzíva začala 13. januára pozdĺž železničnej trasy Jasiň-Sighetu. Pechota bola pokrytá dvoma rotami vyzbrojenými pištoľami a guľometmi. Behom pár dní boli oslobodené všetky ukrajinské sídla v okrese Rachiv a ľavý breh Tisy (dnes na území Rumunska). V meste Vyshiv (dnešné Rumunsko) usporiadali osloboditelia slávnostnú procesiu, ktorá bola vedená kňazom pod modro-žltou zástavou. V oslobodených sídlach boli zvolení starostovia obcí a menovaní vojenskí velitelia. Do úradov bola zavedená ukrajinčina. Začalo znovuobnovenie mostov, ulíc a lesného hospodárstva. Sociálna politika bola orientovaná na podporu skupín s nízkym príjmom. Obzvlášť vdovy po vojakoch a mnohodetné rodiny dostávali dobytok a predmety z vojenských skladov. Ale už 12. januára obsadila československá armáda Užhorod a jeho okolie. Večer 16. januára po bojoch na predmestiach a na vlakovom nádraží v Komore bolo mesto Sighetu dobyté. Ukrajinsko-maďarsko-židovské obyvateľstvo mesta vyvesilo do okien biele a modro-žlté zástavy. Vojsko sa pohlo ďalej, aby zmarilo zámery Maďarska zvolať celokarpatské zhromaždenie, ktoré sa malo konať 21. januára v Chuste (zraz sa neskôr predsalen konal; 420 delegátov hlasovalo za zjednotenie Zakarpatskej oblasti s Ukrajinou). Avšak rumunská divízia so sídlom v Baia Mare obsadila 17. januára vedúce pozície domobrany 10-12 kilometrov od Segedínu. Boj začal. Sily boli nerovné. 18. januára ráno sa podarilo evakuovať zo Sighetu jeden vagón s huculským vojskom, ďalší zostal trčať v Komore, pretože Rumuni demontovali trať. Behom boja bolo 18 ľudí zabitých, 39 Ukrajincov zranených, mnohí boli zajatí. Maďari rebelovali povzbudení udalosťami v Sighete. 19. januára bol zavraždený starosta Rachiva P. Popenko a centrum mesta bolo obsadené. Ale zrazu dorazil na nádražie vlak s huculskými vojakmi zo Sighetu. Povstalci boli rozohnaní. Čoskoro sa musel Rachiv vzdať a stal sa neutrálnou zónou medzi oblasťou obsadenou Rumunmi a Huculskou republikou. Ich predné hliadky boli na línii Rachiv – Usteriky. 21. januára sa koná pamätný kongres maďarských Ruténov v Chuste, na ktorom sa uzniesli, že sa pripoja k Ukrajine. Huculská republika začala žiť v mieri. Žila z lesného hospodárstva a obchod sa obmedzoval na Západoukrajinskú republiku. Odtiaľ a z Ukrajinskej ľudovej republiky prichádzali výmenou za drevo a na kredit rôzne produkty, petrolej, zápalky, knihy a pod. Najchudobnejším obyvateľom boli prideľované zadarmo. Vlaky jazdili denne do miest Stanislaviv a a Kolomyja. V školách sa vyučovalo v ich materskom jazyku, teda v dialekte Huculov (v Huculskej republike žili však aj Maďari a Nemci), dôchodcovia dostávali dôchodok. 4. marca usporiadala maďarská vláda komunálne voľby. 12. marca došlo k prvému zhromaždeniu v Mukačeve. Tu sa riešila otázka, prečo bol Užhorod menovaný Maďarmi za ich hlavné sídlo, keď je mesto už obsadené československými jednotkami a bolo zhromaždenými vyžadované: v rozmedzí ôsmich dní načrtnúť hranice samosprávy a na základe dohody prenechať územie. Toto sa týkalo aj iných území Maďarska v Sedmihradsku a Vojvodine, načo ministerský predseda Mihály Károlyi odstúpil z funkcie a uvoľnil tak cestu prevzatiu moci komunistickou partajou pod vedením Bély Kúna, ktoré sa udialo 21. marca 1919. Ako sme už spomínali, stal sa Stefan Avgustin 24. Marca 1919 národným komisárom, čo Oreszt Szabó predtým odmietol. Avgustin pridelil cirkevným pracovníkom mzdy od štátu, čo bola veľká zvláštnosť. 4. apríla 1919 vyhlásil národný komisariát Rachivského okresu (oblasť údolia rieky Tisy) od 6. do 24 apríla konanie volieb do okresných rád. Ako vysvetlenie uviedol, že každá obec dostane svoju lúku, že všetky štátne údolia bez výnimky prejdú do vlastníctva ľudu a že okresná rada rozhodne, v ktorom údolí bude ktorá obec pásť svoj dobytok. Okrem toho bolo zdôraznené, že sa Maďarská republika rad pripojí k Ruskej republike rad. 5. apríla bola vybudovaná organizácia okresných rád, v Rachive 6. apríla, pričom tieto rady pozostávajú z robotníkov, vojakov a poľnohospodárov, čo je priama odozva na vznik Maďarskej republiky rad. Predsedom výkonného výboru je P. P. Popenko. 9. apríla prechádzajú k organizácii Ruténskej červenej gardy, kde sú medzi prvými bojovníkmi menovaní M. Hulin, Ju. Lipčej, M. Mojš, A. Šloser. Červenú obecnú stráž viedol A. Štefan. Červení gardisti sa zúčastnili bojov proti bojarskému Rumunsku. Pod vedením Oreszta Szabóa vtedy vznikol vládny kabinet samosprávnej oblasti, ktorý zorganizoval 17. apríla tretiu a poslednú schôdzu prvého ruténskeho parlamentu, ktorý bol rozpustený v Mukačeve ozbrojenými vozidlami revolučného výboru. 16. apríla začína rumunská a 23. apríla československá armáda s okupáciou. U rumunského obsadzovania došlo k rabovaniu a teroru, s červenými gardistami bolo nakladané brutálne a menovaný P. P. Popenko bol zavraždený. 22. apríla odobrala komunistická opozícia po dva dni trvajúcich nepokojoch moc štátnemu revolučnému výboru. 29. apríla ukončili československí a rumunskí vojaci po 40 dňoch okupáciu. Od 21 marca do 29 apríla trvala teda v Zakarpatskej oblasti vláda rad. V máji 1919 si Poliaci za riekou Zbruč podrobili vojská Západnej ukrajinskej republiky a Huculská republika tak stratila svoju ochranu z východnej strany. V rovnakom čase prenikli rumunské vojská na jej teritórium, ktoré bolo vydané po rozhodnutí Huculskej národnej rady bez boja. To bolo poľahčujúcou okolnosťou a Rumuni najprv nevyužívali žiadne represie. Tieto začali až 11. júna 1919, potom čo sa Rumuni dozvedeli, že národná rada prijala na ruskej (ukrajinskej) rade v Užhorode memorandum, ktoré požadovalo, aby sa huculská zem a Zakarpatská oblasť pripojila k Československu (keďže zjednotenie s Ukrajinou nebolo viac možné). (Pipaš) Väčšina príslušníkov polície a národnej rady bola zatknutá. Každopádne ale bola autorita týchto ľudí tak vysoká, že boli Rumuni nútení ich prepustiť (s výnimkou Stepana Kločuraka) a pracovali ďalej v štátnej správe. 30. augusta prišli namiesto Rumunov Česi. Ale ešte istý čas existovala v Jasini samospráva, ktorá pozostávala z členov niekdajšej národnej rady. Samozrejme musí byť všetko preskúmané ešte hlbšie. Citujme Wolodyimira Pipaša, ktorému vďačíme za mnohé fakty. “Гуцульська республіка — українське державне утворення, що виникло з народної ініціативи. І хоча поставлена тоді мета не була досягнута, однак існування республіки має велике історичне значення. Населення закарпатської Гуцульщини отримало досвід національно-визвольної боротьби, остаточно усвідомило себе українцями.”

Na záver možno poznamenať, že republika Huculov vzišla z organizácie sebaobrany, ktorá predchádzala politickému štátnemu zriadeniu. Boli organizované kooperácie, kde spolu pracovali rôzne záujmové skupiny a zaujímavosťou je, že bola vybudovaná aj knižnica s čitárňou. Tento náčrt je každopádne len začiatkom. Musí byť ešte vysvetlená ideológia republiky a fakt, ako mohla existovať vedľa Ruténskej republiky rad bez vzniku vzájomných rozporov. Okrem toho je zaujímavé aj fungovanie tejto neveľkej republiky, keďže dokázala v malom vybudovať aj niečo ako ministerstvá.

Použitá literatúra:
John  F. Bodnar (ed.), The ethnic experience in Pennsylvania. Lewisburg 1973
Michael Graf  Károlyi, Gegen eine ganze Welt. Mein Kampf um den Frieden. München 1924
Michael Károly, Faith without Illusion. Memoirs. London 1956
http://lexikon.katolikus.hu/R/Ruszka%20Krajna.html
Tomasz Kamusella, The Politics of Language and Nationalism in Modern Central Europa. London 2009
Peter Oliver Loew/ Christian Pletzing/ Thomas Serrier (Hrsg.) Wiedergewonnene Geschichte: zur Aneignung von Vergangenheit in den Zwischenräumen Mitteleuropas. Wiesbaden 2006
Мшкола Мушинка, Лицар волі: Життя і політично-громадська діяльність Степана Клочурака. Уж., 1995
Володимир Піпаш, Гуцульська республіка — унікальна сторінка державотворення.http://zakarpattya.net.ua/News/34094-Hutsulska-respublika-%E2%80%94-unikalna-storinka-derzhavotvorennia (letzter Zugriff 4.9.2017)
    
Stephan-Immanuel Teichgräber