Um so notwendiger er ist, umso überflüssiger ist er für die Zeit

Písať o úmrtiach troch spisovateľov je smutné, ale vidí sa mi to dôležité. Zatiaľ som mal našťastie len málo príležitostí vyskúšať si, aký ťažký žáner je nekrológ.

Dielo Milana Rúfusa, ktorý zomrel 11. januára, poznám, paradoxne, zo všetkých troch najmenej, pretože som si k nemu zatiaľ nedokázal naplno nájsť cestu. Rád čítam Mandeľštama, Pasternaka, Morgensterna, Skácela, Celana, Lowella, Plathovú či Mayröckerovú, ale Milan Rúfus ma dosiaľ neoslovil tak, ako títo básnici a poetky. Spoznal som jeho rané básne, aj tie najnovšie, niekoľko politických či určených deťom. Nepovažujem sa však za znalca poézie.

Zarazilo ma, keď Štefan Hríb práve vtedy v Rádiu FM povedal svoje nešťastné vyjadrenie, že Milan Rúfus „robil blbosti". Nejde iba o nepísané pravidlo, že o mŕtvych sa v prvých dňoch po smrti hovorí len neutrálne alebo dobre (čo platilo napríklad aj pre Jörga Haidera v Rakúsku). Ide skôr o to, že Štefan Hríb mnohokrát verejne vyhlásil, že beletriu ani poéziu vôbec nečíta, a to dokonca s istou hrdosťou, hoci vo väčšine krajín by to pre moderátora relácií, kde sa často preberajú kultúrne témy, znamenalo blamáž...