Verlag:
ISBN:
ISSN:
Publikationsdatum:
Ausgabe:
Vorrätig:
NO
E-Mail:
Land:
Siehe auch: |
Svetlana Žuchová, Yesim. Bratislava 2006
Recenzia
Nemôžem súhlasiť so skupinou literárnych viedensko-tureckých kritikov, ktorí Svetlane Žuchovej vyčítajú, že o tureckej spoločnosti nemá poňatia. Sú to kritici, ktorí držia pevne v rukách celú rakúsku literatúru. Kniha Svetlany Žuchovej je však prenesenie tejto tématiky do slovenského sveta a pre slovenského čitateľa. Napríklad, keď si turecká rodinka popíja nedeľnú kávu s bábovkou, má tým autorka na mysli čaj a tureckú halvu. To vyčíta z textu každý. Protiotázka voči kritike: kde existujú novely o slovenských emigrantoch v Istanbule? Možnože už niekde sú....
Avšak to najzaujímavejšie na knihe Svetlany Žuchovej je jej technika písania. Ide o techniku rytmického opakovania, ako ju poznáme u Thomasa Bernharda. Autorka ju preniesla do slovenčiny a napísala tak knihu patriacu do rakúskej literatúry. „Tak som na to myslela. [...] Keď som si niekedy v nedeľu zmyslela, že presadím čínsku ružu. Vtedy som na to myslela.” „Ako podáte svoje kľúče cudziemu človeku. Ako štafetový kolík. Keď mu podáte kľuče.“ „Tak som na to myslela aj teraz.” V Bernhardovom Rúbaní lesa: „[...] Perfide Gesellschaftsonanisten, dachte ich auf dem Ohrensessel sitzend, was für ein [...]“, „[...] nur sich selbst, dachte ich auf dem Ohrensessel.“, „von der gemeinproletarischen Betonhysterie, dachte ich auf dem Ohrensessel.", „daß sie es zu etwas gebracht haben, aber ich dachte auf dem Ohrensessel, sie haben es zu nichts gebracht, [...]“, „[...] mit ihnen nichts mehr zu tun haben, dachte ich auf dem Ohrensessel;“ / Zlomyseľní spoločenskí sebaukájači, premýšľal som sediac v ušiaku,…„[...] len samých seba, premýšľal som sediac v ušiaku“, „v ušiaku som premýšľal o všeobecnej proletárskej betónovej hystérii [...], že to niekam dotiahli, ale, sediac v ušiaku som si pomyslel, nedotiahli to nikam [...]“, „[...] najlepšie s nimi nemať nič spoločné, pomyslel som si sediac v ušiaku.“
Alebo zase u Žuchovej: „Ešte včera zavolal jeden novinár a spýtal sa [...]. Tak včera zavolal ten novinár.“ „Zvyčajne v kaviarni, kde jeden pije kávu alebo minerálku. A druhý kávu a minerálku. [...] Tak sedia pri stole každý so svojím nápojom. Každý za svojím [...]”
Ďaľším znakom Žuchove prózy je neutíchajúci ohňostroj poetického porovnania. „Dvaja ľudia sedia oproti sebe. Ako bábky v detskom divadle. [...] Každý so svojím ako v letiskovej hale. [...] Ako v čakárni u lekára [...].„Nielen tým, čo nás vidia sedieť za stolom ako marionety v bábkovom divadle. Ako makety z papiera pri komunikačnom cvičení.”
Neskôr dôjde k zlúčeniu techniky opakovania so sémantickou reprodukciou poetických porovnaní. „A zväzok kľúčov, ktorý som dostala ako štafetový kolík. Ako talizman v dlani. [...] Ako retiazku s príveskom, ktorá sa neskladá z krku. Tak prečo tá nepredvídateľná samota. Ako kašeľ, keď začnú kvitnúť topole. Ako revízor v metre prezlečený za cudzinca.“
Obzvlášť zaujímavé je prenesenie typicky stredoeurópskych motívov samoty do tureckého prostredia. Jeden turecký karikaturista v Berlíne odpovedal v roku 1989 na otázku, či sa po páde železnéj opony vráti domov: „Nemci sú všetci tak osamelí. Tu sa dá ešte veľa veselého nakresliť.“
Stephan Teichgräber
Preklad: Andrea Hašková
Neueste Kommentare