Centropa ako semiosféra a v nej prebiehajúce transformačné procesy

Centropa ako semiosféra a v nej prebiehajúce transformačné procesy

Na začiatku by sme si mali v krátkosti popísať, čo je Centropa a potom sa môžeme  spýtať, či ide o semiosféru a pokúsiť sa zistiť, či predstavuje projekt do budúcnosti, podobne ako československá semiosféra, ktorú pred sto päťdesiatimi rokmi síce bolo možné si predstaviť, ale v podstate neexistovala. Nápomocným pri týchto úvahách nám  môže byť pravdepodobne vznik československej kultúry, ktorý viedol k vlastnej semiosfére, ktorá bola práve na začiatku silne fragmentovaná  a predsa časom viac a viac  získavala vlastný tvar

[S1] , takže môžeme na proces súvisiaci s jej premenami  prihliadať ako na príklad alebo možno ba aj ako vzor.

Centropa je geograficky vymedzený priestor, ktorý  sa skladá z krajov Bratislava, Trnava, Južná Morava, spolkových zemí Dolné Rakúsko, Burgenland, Viedeň a žúp  Mošonskej-Rábskej-Šoproňskej

[M2]

  a Železnej.

Semiosféra je semiotické kontinuum

[S3]

 , v ktorom môžu rozmanité semiotické formy a útvary existovať na rôznych úrovniach; pritom jednotlivé jednoznačné sústavy fungujú až ponorením do vzťahov v rámci kontinua. Mimo  semiosféry  nie je možná komunikácia ani jazyk (Лотман 2009, 250), pričom neexistuje izolovaná semiosféra, ale každá hraničí vždy k inou. Zároveň v strednej Európe semiosféry neležia priestorovo vedľa seba, ale sa dokonca prekrývajú. Homogenizácia semiosfér bola zameraná  proti ich prekrývaniu a v prospech priestorového, hlavne národnostne určeného rozloženia

[S4]

 ; pričom v súčasnosti  už nastáva ich prekrývanie za pomoci postmodernej technológie v západnej Európe, kde žiadna prisťahovaná komunita alebo jednotlivec nemusí vystúpiť  zo svojej semiosféry, ale prostredníctvom televízie, telefónu, internetu môže v nej zostať i naďalej, čo avšak neznamená, že sa nenapojí na novú semiosféru, ku ktorej sa prisťahoval. Tu príslušníci semiosféry (odosielatelia, príjemci) očakávajú, že prisťahovalci opúšťajúci vlastnú semiosféru sa jej zriekajú

[S5]

 . Nepretržitá participácia na semiosfére, odkiaľ dotyčný prišiel, mu ale uľahčí porozumenie fungovania novej semiosféry, zlepší akceptovanie novej semiosféry, pomáha používať nové znaky a pravidlá a zároveň sa trvalá participácia predchádza takzvanému kultúrneho šoku.    Na druhej strane stelesňujú ľudia, ktorí patria k dvom semiosféram, hranice medzi  nimi a uskutočňujú procesy prekladania, ktoré generujú nové informácie, a sú preto nekonečne cenní

[M6]

  pre obe semiosféry, nielen pre jednu, ale aj pre druhú.

Keď sa avšak odosielateľ/príjemca  z jedinej semiosféry dostane do druhej, môže spravidla nekomunikovať, resp. nehovoriť.

[1]

To môžeme vidieť modelovo v Centrope, kde tí, ktorí poznajú len rakúsku semiosféru, môžu komunikovať v iných semiosférach len vtedy, keď stretnú na niekoho, kto by nebol  v rakúskej semiosfére celkom neschopný slova. Presne tak  sa stane všetkým z iných semiosfér, ak poznajú len vlastnú semiosféru; pritom môže niekto z maďarskej semiosféry oveľa ťažšie nájsť voľakoho v iných semiosférach, kto pozná maďarskú semiosféru a môže sprítomniť inú semiosféru;

[2]

podobný problém stojí pred Čechom resp. človekom  zúčastňujúcim sa na českej semiosfére (Róm, Vietnamec) alebo v slovenskej semiosfére, keď sa ocitá v rakúskej alebo maďarskej semiosfére.

[3]

Lotman poukazuje na to, že v semiosfére sa súčasne uskutočňuje extrakcia a redukcia jazyka alebo rozmnoženie počtu jazykov

[M7]

  a úbytok  jazykov, že vznikajú na jednej strane nové jazyky pomocou technických komunikačných prostriedkov ako internet a SMS alebo politické určenie jazykov (bosenština, černohorština, moldavčina) alebo aj politických jazykov (takzvaný newspeak komunistických činiteľov už skoro vymrel; ale aj v Rakúsku resp. na západe, v európskej únii jestvuje jazyk politikov, ktorý sa odlišuje od hovorového jazyka). Na druhej strane prichádza k stálej unifikácii jazyka, čo je urýchľované predovšetkým školou a masovými médiami (vymieranie chorvátštiny v Bratislavskej župe, ale i jazykový zákon sú znakmi tohto unifikovania). Lotman ukazuje rozšírenie jazyka pod vplyvom umenia, pričom hovorí  o zmenách v  jazyku len v tom prípade, keď sa dotyčný umelecký žáner stal súčasťou „vysokého umenia“ (kino, televízia), čím sa jeho  jazyk stáva totožným s poetikou. (Lotman 2000, 251) Podľa môjho názoru disponovali tieto žánre (jarmočné divadlo, cirkus) už ako „nízke žánre“ vlastným jazykom. To znamená, že umelecký štýl

[S8]

  s vlastným jazykom nepodlieha zákonite estetike kontrastu, ale nájdeme ho i v estetike identity a vykazuje práve tam určité reštrikcie. 

Centropa sa skladá z troch, možno a aj zo štyroch semiosfér, a je, ako už bolo povedané, úlohou alebo presnejšie

[S9]

  otázkou budúcnosti, či v priestore Centropy ostane jediná semiosféra. Stojíme vlastne pred podobnou situáciou ako v r. 1918, keď mali česká a slovenská semiosféra zrastať, čo sa aj rozsiahle podarilo, hoci sa musí prihliadať na to, čo sa týkalo a týka istej osmózy, t.j. že slovenská semiosféra prijala československú úplne, naproti tomu česká semiosféra nezahrnula slovenskú ako celok. To je historicky istý recipročný proces, lebo kým patrilo Slovensko k Uhorsku, prijalo uhorskú semiosféru – z tých čias  pochádzajú aj spoločné prvky slovenskej a chorvátskej semiosféry – ani maďarská semiosféra neprijala vcelku

[S10]

  slovenskú semiosféru.

Vychádzajúc zo zlúčenia slovenskej a českej semiosféry v r. 1918, vidíme v Centrope podobný proces, ktorý je určený  spolupatričnosťou k Európskej Únii, lebo bez Únie by nebol predstaviteľný taký konštrukt ako Centropa, ktorý bol pokrstený  v roku 2003, ale od toho času sa neposunul, nepohol sa veľmi ďaleko. Úlohou špecializovaných štúdií by mohlo byť preskúmať, v akej miere Centropa už rozvinula vlastnú sústavu znakov, pričom ten proces vlastne siaha do r. 1989, kedy pádom železnej opony rakúska semiosféra dostala možnosť oveľa hlbšie preniknúť do susedných semiosfér. Tu ale máme na rozdiel od výstavby Československa rozsiahly jednosmerný proces. Pre porozumenie zložitému procesu po 1918 je článok Benka, v ktorom uvádza žurnalista Emo Bohúň

[M11]

  (1889-1959) (Roguľová, 20f.) veľmi poučný, pretože odhalí cudzosť, hranice medzi obomi semiosférami presne: „Svet v Uhrách sa končil niekde pri Holiči lebo Skalici, ale čo je ďalej na západ v českých krajinách, o tom sme mali len hmlisté predstavy.“ (Roguľová 2009, 21). Z druhej strany cítil som sa ako exotické zvieratko, ktoré udivovalo Pražanov.“ Príznačný bol obraz Slováka u Čechov „ako ušľachtilého divocha“. (21) Tak sa spájalo označenie  Slovák s vlastnosťami ako „infantilia“, „nezrelosť“, „zaostalosť“ a „mrakový stav“.

[4]

(tamtiež)

V tom istom zväzku Roguľovej sa domnieva  Zemko, že maďarský (uhorský) parlamentarizmus (honorácia, veľmi obmedzené volebné právo) viedol k silnému postaveniu predsedov strán na Slovensku v medzivojnovom období  (Hlinka, Hodža a Dérer u sociáldemokratov; Rázus sa neuvádza

[M12]

 ). Ale aj po 1989 sa zdá, že sa táto tradícia znova oživí,  Vladimír Mečiar ovláda nielen svoju stranu, ale celý politický život 90. rokov, práve tak Róbert Fico, ktorý politicky určoval prvé desaťročie nového tisícročia. Podobnú tendenciu nájdeme tiež  v iných krajinách Centropy,  pričom jej účinkovanie najčastejšie končí na hraniciach semiosfér, buď u Viktora Orbána alebo Karla-Heinza Strachého. Aj keď je teraz Česko ušetrené takých patriarchálnych štruktúr v politike, rozdelenie Československa sa tiež vnímalo ako „panské huncútstvo“ pánov Mečiara a Klausa.

Rôzne semiosféry sú podmienené aj rozdielnymi politickými štruktúrami. Jednotlivé politické funkcie sa musia prekladať z jednej semiosféry do druhej, pričom napríklad český hajtman má iné právomoci než rakúsky hajtman. Nie nadarmo bola Centropa založená starostami

[S13]

 , pretože sa domnievali, že tu v úrade starostu našli politickú funkciu, ktorá je pochopiteľná vo všetkých štyroch semiosférach

[S14]

 . Na druhej strane ostáva

[S15]

  v českej a rakúskej semiosfére úplne nezrozumiteľný pojem župan (megyei közgyűlés elnöke). Práve tak je odlišné politické územné rozdelenie, pričom spolková krajina a kraj nemajú len rôznu veľkosť, ale odlišujú sa aj v celkovej štruktúre. Boj na začiatku prvej československej republiky, o to, či sa zachová  územné usporiadanie žúp, alebo sa zavedie systém krajov, symbolicky zastupoval spor o to, ktorá s oboch politických tradícii sa presadí, pričom súčasne bol vytvorený  predpoklad na to, že vznikne spoločná československá semiosféra.

Do akej mieri  sa môže politický katolicizmus v Centrope zúčastniť na vzniku alebo prispievať k utvoreniu jednej semiosféry? Katolicizmus ako taký formuje už fungujúci základ, ale tu sa ukazuje, katolicizmus nie vhodný pre Centropu ako semiosféru, nakoľko nekončí na hraniciach Centropy, ale ďaleko ich prekračuje. Spojenie katolíckeho a národného, ako to bolo reprezentované v Slovenskej ľudovej strane, je v podstate oxymoron, zlúčenie nezlučiteľného. Katolicizmus vlastne otvára

[S16]

  semiosféry.

Výstavba novej semiosféry - československej - sa oslavovala ako oslobodenie, ale tento proces ostal až do skončenie Československa v r. 1992 neukončený;  cieľom bolo rozvinúť od samého začiatku jednu semiosféra a nie dve, pritom sa vlastne malo privodiť splynutie českej a slovenskej semiosféry.

[5]

Vylúčenie všetkých prvkov, ktoré patrili najskôr k slovenskej a maďarskej semiosfére – pritom posledná mala sklon absorbovať, presnejšie povedané prijať isté prvky a vylúčiť iné alebo vôbec  pochybovať o ich existenčnej oprávnenosti (To bolo vlastne jadro takzvanej maďarizácie.) -  viedlo potom zasa k istej homogenite tejto semiosféry, čo uskutočnilo československú identitu. (Benko in Roguľová 2009, 22) Založenie Československa je názorným príkladom

[S17]

  pre transformačné procesy, ktoré menia jednu semiosféru alebo viaceré a vťahujú prekladové procesy, ktoré sa odohrávali na krajoch semiosféry, ako aktívna transformácia uprostred semiosféry. Počas agitácie za tú novú československú semiosféru nešlo avšak len o to ochromiť spôsobenie uhorskej semiosféry, ale aj zachovať občiansku proti proletárskej spoločnosti. (Vplyv Maďarskej republiky rád na Centropu a v Centrope nie podľa môjho názoru ešte vôbec prebádaný.) Nemala by sa avšak vylúčená ani židovská semiosféra, o ktorej sa som doteraz ešte vôbec nezmienil, ktorá by bola

[M18]

  určite piatou dôležitou semiosférou  v Centrope (pozri Benko 2009, 22), práve tak by avšak nemala byť vylúčená semiosféra, ktorú tvorí rómska kultúra, pričom posledná podlieha osobitným mechanizmom vylúčenia.

V súvislosti s Maďarskou republikou rád stojí za to zaoberať sa úlohou legionárov na vybudovaní novej semiosféry. Legionári bojovali na začiatku s Bielymi  (Koľčak) a neskôr sami proti boľševikom, len menšina (ku ktorej patril Jaroslav Hašek) sa pripojila k boľševikom. V Československu legionári viedli i poštu i železnice, […] kde boli vo veľkej miere na Slovensku exponovaní českí úradníci, učitelia, četníci, železničiari, vojaci i obchodníci

[S19]

 .“  (Benko 2009, 23) Tu vzniká predovšetkým otázka, čím prispeli legionári k novo vznikajúcej československej semiosfére.

Vo vnútri slovenskej semiosféry jestvoval nedostatok vzdelanosti

[JH20]

 , ktorý sa mal odstrániť vývojom československej semiosféry. (pozri, Benko 2009, 23) Vzdelanosť, ktorá bola v uhorskej a zvlášť v slovenskej a maďarskej semiosfére poruke, sa nebrala do úvahy, pretože transformácia slovenskej a formovanie československej semiosféry znamenala jasné oddelenie od maďarskej (Tu používajú desné slovo „čistenie“ práve s ohľadom na prírodný jazyk, ale aj v iných znakových systémoch).

Nie nedôležité je ako sa organizovala výstavba a rozvoj novej semiosféry. Už v roku 1919 sa schvaľuje zákon o ľudovom vzdelávaní, s myšlienkou, že štát by sa mal oň  starať „[…] že stát jsme nyní v podstatě sami, že instituce statní jsou našimi národními institucemi […]“ (Benko 2009, 24 znoska 25), v roku 1920 sa založila Slovenská tlačová kancelária, ktorá organizovala v prvých mesiacoch svojej existencie niekoľko tisíc kurzov ľudovej osvety.

V protiklade ku katolíckej cirkvi sú politické strany nástrojom, ktorý podstatne fragmentuje Centropu prostredníctvom výroby znakov ľudového vzdelávania. Nielen že strany sú v iných semiosférach sotva známe, ich politické znaky a symboly sú platné a s tým spojené činy a rituály  sú pochopiteľné len v dotyčnej semiosfére.

Trošku mimo nami formulovanej otázky stojí postavenie šľachty v Centrope, hoci keby sme navrhovali semiotiku šľachty v dejinách Centropy v jej dôsledku získalo by znovu na aktuálnosti, pretože si nemožno nevšimnúť, že šľachta je pre súčasnú identitu v Maďarsku nezanedbateľnou  veličinou. Ale aj v Rakúsku i Česku vstupujú znovu a znovu potomkovia šľachtických rodov otvorene alebo skryte do veľkej politiky.

Znakom bohatstva, spoločenského významu, postavenia v spoločenskom rebríčku  bol počet stromov pred kaštieľom, naozaj jedinečná semiotická záležitosť. (Holec in Roguľová 2009, 36)

Aktívna transformácia šľachty na vedúcu silu československej republiky, ktorú propagoval knieža Livius Odescalchi, zdá sa historikovi Romanovi Holecovi zvláštnou, pritom knieža len vyzval k tomu, aby sa šľachta pripojila k slovenskej semiosfére (čo bolo z toho hľadiska, že pochádzal  z talianskeho šľachtického rodu, ktorý sa v Uhorsku úplne maďarizoval, osobitne prekvapivé) a hovorí sám o „zdravom oportunizme“. (pozri Holec v Roguľová 2009, 40) Odescalchi navrhol síce národnú zmenu, avšak navrhoval pritom ohraničiť semiosféru len na slovenskú a tú oddeliť od maďarskej semiosféry, ale ponechať i uhorskú semiosféru. (Holec 2009, 40)

Obe semiosféry, československá, ktorá ešte len mala vzniknúť, a slovenská, ktorá síce bola poruke, ale sa nachádzala v transformačnom procese, pretože maďarské prvky  sa vylúčili, vyzdvihuje i fínsky historik Iso Normi. (pozri Holec 2009, 46) Normi sa však domnieva, že obe semiosféry sa vylúčili

[M21]

 , naproti tomu sa stala československá semiosféra, taká nedokonalá akou ona bola, súčasťou slovenskej, takže máme dneska istú osmózu medzi slovenskou a českou semiosférou. Holec upozorňuje na ďalší semiotický fenomén: „tak viseli v slovenských izbách často podobizne Masaryka a Františka Jozefa vedľa seba

[M22]

 .“ (Holec 2009, 47). To ukazuje na to, že sa slovenská semiosféra podieľala naďalej na uhorskej a rakúskej semiosfére

[S23]

 . Tým sa vytvorila ekvivalencia medzi cisárom a prezidentom, zatiaľ čo v českej semiosfére to bola binárna opozícia. Odvoláva sa na jeden príklad z Lučenca, kde vedľa obrazu Františka Jozefa viseli na radnici i obrazy Lajosa Kossutha a Ferenca Deáka až do roku 1920 (tamtiež, 47), čo ukazuje na inerciu vo vnútri semiosféry, pri čom sa ešte vôbec nespytuje, v akej miere bola v Lučenci maďarská semiosféra dominantná. Vlastne sa to týka „očistenia“

[6]

pri zvesení obrazu slovenskej  a vytvorení československej semiosféry. To prežívanie prvkov predošlej semiosféry alebo prosto, že semiosféra vyzerá inak, ako mala byť z hľadiska inej semiosféry, sa označuje v nej ako nostalgia. Tá zotrvačnosť, inercia, akú sme videli pri pokojnej koexistencii Františka Jozefa a Masaryka v slovenských dedinských izbách, je vlastne skôr pravidlom a prijímanie nových znakov, ich akceptácia, je vlastne prekvapením.

[7]

Transformáciu slovenskej semiosféry – i v tom sa ukáže zotrvačnosť – líči Juraj Podoba tak, „ešte je stále časom prelínania historický už prežitých a postupne dožívajúcich sociokultúrnych fenoménov […]“ (Roguľová 2009, 50) Podoba sa bráni tomu, vykladať transformáciu slovenského vidieku ako pokrok, ako bolo dosiaľ  v slovenskej etnológii stále zvykom a  tým uviazne ešte v moderne

[M24]

 .

Podoba zdôrazňuje, že predstava a opis najviac pokrývajú hľadisko „víťazov“, čo je v československom kontexte pochopiteľné, avšak ukazuje, že hoci sú späté s rámcom svojej semiosféry, našou úlohou je vtiahnuť i semiosféry porazených, to znamená rakúsku a maďarskú.

Ďalej predstavuje Podoba tiež premisu pokroku - akoby sa mohla interpretovať transformácia

[M25]

  semiosféry ako pokrok, čo sa však robí vždy retrospektívne, prelom od kapitalizmu k socializmu bol prirodzený a zároveň bol pokrokom, návrat zo socializmu k trhovému hospodárstvu bol nevyhnutný a zároveň bol pokrokom; pričom skepsa voči pokrokovej premise skrýva tiež nebezpečenstvo, pascu, do ktorej sa dostal postmodernizmus, spočívajúcu v tom, že ak žiadny pokrok neexistuje, potom je možné všetko, čo bolo nesprávne považované za pokrokové, odstrániť. Pochybovanie môže ale viesť k celkom plodným východiskám myslenia a taktiež sa výklad z hľadiska víťazov, ktorý by však veľmi  uviazol v pozitivistickom prístupe, radikálne mení prevratom 1948. (Podoba 2009, 51) Dominancia výkladu z hľadiska víťazov je rozhodujúca aj pre obrat 1989, keďže práve v spôsobe integrácie porazených, ktorí len spôsobili túto zmenu

[M26]

 , kým víťazi boli len zaneprázdnení prípravou demontáže sociálneho štátu a súčasného vyvlastnenia, spočíva jadro pudla pre problematiku, s ktorou sme v Centrope konfrontovaní. 

Ak si teraz bližšie všimneme transformáciu vidieka na Slovensku v medzivojnovej období, tak  uvidíme, že prišlo k schudobneniu, komory čeľade a chlievy sa používali ako obývacie miestnosti, z druhej strany sa zosilnil komfort v sociálne rozvinutých prostrediach. (Podoba 2009, 52) Aj v Rakúsku a v Maďarsku zahynula tradičná rustikálna architektúra, tak ako na  Slovensku a na Morave. Pre Maďarsko to naznačil Gyula Ortutay, hoci v 70-tych rokoch ešte takmer bolo nemožné tematizovať zánik maďarského vidieku. Ešte zaujímavejšie je, v akej miere vydiskutovali tento problém v k západu patriaciom Rakúsku. V Rakúsku vstúpil  na to miesto istý pseudofolklorizmus, ktorý možno obsahuje i tradičné formy; ale v prvej línii  sa predimenzujú dedinské domy, aby splnili hospodárske požiadavky turistického ruchu.

[8]

 V dvadsatych rokoch minulého storočia stavali v horských oblastiach na Slovensku ešte obývacie a hospodárske budovy, ktoré zodpovedali stavebnej kultúre druhej polovici 18. storočia. Avšak potom zvýšili práve formy výstavba „na kľuč“ jednotvárnosť domov.

Na maďarskom území pri Dunaji bolo zjednotenie najzreteľnejšie a presadzoval sa malomestský (predmestský) typ domu. Kvalitatívne zmena pri striedaní generácií by boli pripísané  nástupu socializmu v 40-tych a 50-tych rokoch

[M27]

 . (Podoba 2009, 55)  Vo vernakulárnej architektúre možno stavať i avantgardne, nemusí sa dodržovať estetika identity. Odchod od vernekularnej architektúry znamenal, že často používali nevhodný materiál, čo spôsobila často poisťovňa. Už v tridsiatych rokov ubúda ozdobnosť a presadí sa  „fádnosť architektonických foriem socialistického obdobia“ (Podoba 2009, 56) a týmto spôsobom zmĺkne dom, znaky reprezentácie a príslušnosť obyvateľa alebo majiteľa sa stratia. Ale aj toto nulové miesto označuje sociálny stav, pretože už sama výstavba domu ukazuje na sociálny status.

Historické medzníky môžu byť v každodennej kultúre nepodstatné, vidíme, že sa mení každodenná kultúra na  Slovensku v tridsiatych rokoch, naproti tomu v dvadsiatych rokoch ešte stavali tak, ako pred prvou svetovou vojnou. Zmenená situácia v tridsiatych rokov ovplyvňuje potom celé obdobie po vojne a siaha až do sedemdesiatych rokov, nakoľko sa vrchári

[S28]

  na Slovensku len v sedemdesiatych rokoch čiastočne kolektivizovali. (Podoba 2009, 57)

Predstava, že Slovensko bolo v roku 1918 jednou neskoroagrárnou krajinou, vychádza pravdepodobne len zo slovenskej a československej semiosféry, naproti tomu maďarská a možno i nemecká semiosféra boli viac mestské (urbánne).

Technický

[M29]

  pokrok v domácnosti Centropy. Pretože k Centrope patria práve rozvinutejšie územia jednotlivých krajín, môžeme sa domnievať, že životný štandard je pomerne vysoký. Čo znamená avšak tá častá zmena obyvateľov a majiteľov domov, má kladný alebo záporný vplyv na technické vybavenie? Mohli noví obyvatelia používať nájdené prístroje a zariadenia alebo si zaobstarali a namontovali hneď nové, lebo boli zvyknutí na lepší štandard?

[9]

V uhorských časoch boli kvôli baníctvu najviac elektrifikované oblasti na východe Slovenska a v župách Gemer a Novohrad, takže územie Centropy bolo v tomto ohľade skôr zanedbané. (Sabol//Roguľová, 59) Tam začala elektrifikácia zo strany štátu iba v období ČSR, kým predtým prevládalo súkromné zásobovanie prúdom v prvom rade v podnikoch (v mlynoch, cukrovaroch a v pílach), pričom tie odvádzali svoje prebytky prúdu mestám a obciam (Sabol 2009, 60), avšak elektrárne exitovali v Hlohovci a Bratislave už pred 1918 rokom. (tamtiež)

Medzi politickými stranami sa zasadili Českí národní socialisti a sociáldemokrati za štátne zásobovanie prúdom, ktoré malo pripraviť na zisk, ale garantovať široké zásobovanie obyvateľstva  elektrickou energiou. Liberálne strany boli prirodzene proti štátnym právomociam v elektrárniach. Pozoruhodné je, že nemecké strany boli proti elektrifikácii, pretože v tom videli rovnaký spôsob zoštátnenia ako v prípade železníc a pozemkovej reformy, čo bolo potom takmer vždy spojené s prílevom Čechov. (Sabol 2009, 61)

[10]

Založili päť elektrární, u ktorých malo byť najmenej 50% akcií v rukách štátu podľa zákona z roku 1919; podobný zákon schválilo Rakúsko v roku 1921 a Maďarsko v roku 1931 (všeobecná užitočnosť); to ukazuje už v minulosti príklad Československa na území Centropy.

Záver: utvorenie semiosféry Centropy nás  ešte len čaká, pričom to predstavuje v rámci Európskej únie nevyhnutný proces, ktorý musí byť, ako nám ukázal príklad vzniku československej semiosféry, po prvé politickým, následne najmä vzdelávacím a kultúrnym

[S30]

  procesom, pričom môžeme z jednej strany siahnuť po skúsenostiach z československých príbehov, z druhej strany musí byť zasa prehodnotené

[S31]

  vylúčenie maďarskej semiosféry. Maďarská semiosféra prežila tiež transformačné procesy, takže integrácia ju prijme ako novú semiosféru. Rakúska pristúpi pritom skoro ako nová semiosféra. Ak prihliadame na prvky rakúskej-uhorskej monarchie, ukazuje sa, že sú z jednej strany už pod nánosmi času a na druhej strane monarchia nepredstavovala uzavretú semiosféru; pričom rakúska semiosféra by mohla predstavovať ako reprezetant západnej kultúry jednu novú dominantu, čím sa ale na základe doterajších skúsenostích po 1989 r. zatiaľ neukazuje.

 

Literatur:

Лотманн, Юрий М. Статьи по семиотике и топологии культуры. Таллинн 1992

Семиосфера Лотман Ю. М. Семиосфера. - С.-Петербург: "Искусство-СПБ", 2000

Balassa, Iván/ Ortutay, Gyula: Ungarische Volkskunde. Bp. 1979

Danglová, Oľga: Etnicita v materialnych a esteteckých znakoch.// Krekovič, Eduard (Hrsg.) Etnos a materiálna kultúra. Bratislava 2000

Holec, Roman: Jeden z porazených. Šľachta na Slovensku po roku 1918. // Roguľová, Jaroslava a kol.: Od osmičky k osmičke.  Bratislava 2009

Normi, Iso: Slovakia – a Playground for Nationalism and National Identity of the Slovaks. Helsinki 1999

Podoba, Juraj: Kontinuita a zmena: architektúra a bývanie na slovenskom vidieku v medzivojnovom období. // Roguľová, Jaroslava a kol.: Od osmičky k osmičke.  Bratislava 2009

Podoba, Juraj: My a tí druhé v modernej spoločnosti. Konštrukcie a transformacie kollektívnych identát. 2009