Exzentrische Universität

Stanislav Rakús, Exzentrische Universität. L.C.A. Levice-Bratislava

Momentan der heißeste Tipp zum Lesen in Centrope

Rezensionen:

Mit großer Verehrung für das Absurde

Stanislav Rakús nepochybne patrí k najpozoruhodnejším súčasným slovenským prozaikom. Okrem iného aj vďaka originálnemu humoru, ktorý pred pätnástimi rokmi nečakane vniesol do slovenskej literatúry. Mimoriadne vtipná, pritom však myšlienkovo aj pocitovo hlboká novela Temporálne poznámky bola v čase svojho vydania skutočne príjemným prekvapením. Prekvapením preto, že autor, ktorý sa dovtedy prezentoval prózami neveľmi humornými, dokázal aj napriek predchádzajúcim prozaickým úspechom v zrelom veku radikálne zmeniť svoju poetiku. Príjemným prekvapením zasa preto, že inteligentný humor Temporálnych poznámok pôsobil osviežujúco v prostredí tradične moróznej, zádumčivej slovenskej literatúry, ktorá humor dodnes iba nesmelo objavuje. Čo Rakús v Temporálnych poznámkach začal, to o desaťročie neskôr rozvinul v ďalšej úspešnej próze s názvom Nenapísaný román. A to rozvinuté završuje v týchto dňoch v novom románe Excentrická univerzita. Tieto prózy spája aj školské prostredie, ktoré sa v nich síce vyskytuje v rôznych obmenách (večerná škola pre pracujúcich, univerzita atď.), vždy má však schopnosť generovať komické, groteskné situácie.

Presne v duchu predchádzajúcich Rakúsových kníh je teda Excentrická univerzita najmä zábavným čítaním, do ktorého sa netreba nútiť. Na túto základnú, v našich podmienkach ťažko doceniteľnú devízu textu by sme nemali zabúdať ani vtedy, keď začneme uvažovať o hlbších, rafinovane konštruovaných úrovniach tohto románu. A je tu o čom uvažovať. Fakultní čudáci.

Väčšinu epického priestoru Excentrickej univerzity zapĺňajú veľkoryso, široko koncipované prehovory istého Viktora Bochňu, postaršieho vysokoškolského študenta, ktorý si spravil poslucháčov zo svojich mladších spolužiakov. Očarený ruskou literatúrou devätnásteho storočia vystupuje pod rozšíreným menom Viktor Pavlovič Bochňa, pričom stredným otcovským menom tituluje na znak úcty aj tichých adresátov svojho rozprávania. To, o čom Viktor Pavlovič tak rozšafne hovorí, sa zvyčajne nejako týka ľudí či pomerov na „excentrickej univerzite". Excentrickosťou tejto univerzity sa myslí jednak to, že je to univerzita mimo centra, na okraji, na východe Slovenska, pričom východ je tu vnímaný aj ako priestor kultúrne i geograficky blízky Rusku. Je to však tiež univerzita plná excentrických ľudí, pomerov a napokon aj rozprávačov. Je to univerzita, ktorá práve takouto excentrickosťou zabezpečuje dostatok látky na zaujímavé rozprávanie. Plní funkciu panoptika, v ktorom sa vždy nájde čosi, na čom sa dá začudovať aj pobaviť. Bizarné postavy vysokoškolských učiteľov, študentov, „fakultných čudákov a fanatikov", ale aj ich široko rozvetvených príbuzných sa v tomto panoptikálnom texte zjavujú náhle, len na základe voľných rozprávačských asociácií. A rovnako náhle a tiež definitívne sa zasa z textu strácajú. Jediný, kto zostáva, je napokon rozprávač, pretože ten je v tejto próze dôležitejší ako všetky postavy. Jeho dôležitosť podčiarkuje aj to, že sa nám ten rozprávač v románe zvláštnym spôsobom množí.

V topánkach na cudzej posteli

Pre toto rozprávanie je dôležitá aj netradičná pozícia, presnejšie poloha, ktorú pri ňom rozprávač zvykne zaujať. Viktor Pavlovič Bochňa strávi takmer celé svoje obsiahle rozprávanie blazeovane ležiac na cudzej „internátnej posteli, pravda tak ohľaduplne, že sa spodkom topánok nedotýkal plachty ani prikrývky". Táto rozprávačova poloha, v ktorej sa celkom rusky snúbi romantické porušovanie kánonu s aristokratickou decentnosťou, presne zodpovedá charakteru jeho rozprávania. Tak ako rozprávač rozvaľujúci sa v topánkach na cudzej posteli, navyše v prítomnosti jej majiteľa, je aj jeho rozprávanie uvoľnené, excentrické, občas až bláznivé. Lenže tak ako si rozprávač zároveň dáva úzkostlivý pozor na to, aby nezašpinil cudziu posteľnú bielizeň, dáva si aj pozor, aby jeho rozprávanie bolo stále vysoko distingvované, kultivované a kultúrne. Poloha rozprávača sa tak stáva nezvyčajnou, fyzickou autointerpretáciou vlastného rozprávania.

Nie je to však v tejto knihe jediný prípad, keď rozprávanie začne nebadane hovoriť samo o sebe. Napokon, samotný „hlavný" rozprávač je vlastne len personalizáciou svojho rozprávania. Ak ho autor obdaril u ľudských bytostí dosť nezvyčajnou schopnosťou presne pomenovať seba samého, spravil to preto, aby mohol prostredníctvom tejto autocharakteristiky vypovedať o povahe svojho rozprávania. Tak ako Iľf a Petrov by chcel svojím rozprávaním vyvolávať „absurdné, groteskné predstavy, kombinujúce všedné a hraničné črty ľudského života a prostredia", vie však tiež, že to dokáže iba dokonalými, štylisticky a významovo presnými vetami. Rozprávačov často deklarovaný a rozprávaním stále potvrdzovaný „záujem o zvláštne postavy a bizarné situácie" je vyvažovaný rovnako deklarovaným i potvrdzovaným vážnym, sústredeným záujmom o jazyk, ktorým sa o týchto zvláštnostiach a bizarnostiach rozpráva.

Asketický hedonizmus

V rozprávačovi (ale my už vieme, že najmä v jeho rozprávaní) sa teda akoby naraz prejavuje hedonizmus i askéza. Jeho rozprávanie je zároveň bláznivo slobodné i dôsledne presné, je komicky poklesnuté i vysoko kultúrne, nízke i vysoké. Hedonistické je zameranie sa výhradne na bizarnosti, nevšednosti sveta, ale aj neskrývaný pôžitok z rozprávania o nich. Askézu si zasa vyžaduje iste náročne dosahovaná extrémna presnosť tohto rozprávania. Na jednej strane teda hedonistické rozprávanie o extravaganciách, na druhej strane vysoko štylizovaný, asketicky presný jazyk tohto rozprávania. Nejde tu teda o nijaké bezuzdné „rozprávačské obžerstvo", z ktorého sa obviňuje rozprávač. Naopak, hovorí sa tu o tej najvyššej forme rozprávania, o literatúre.

Literatúra ako téma sa tu avizuje prakticky od začiatku. Najprv najmä prostredníctvom zrejmých i skrytých alúzií na ruskú literatúru, neskôr cez priamu tematizáciu rozprávačových literárnych ambícií. O literatúre sa tu napokon vo finále románu uvažuje v mnohých súvislostiach, skúma sa vzťah medzi literatúrou a skutočnosťou, potvrdzuje i spochybňuje sa tu napríklad téza, že literatúra podvodne deformuje realitu a kradne z nej cudzie životy a príbehy. No a napokon sa tu aj polemizuje s tými, „čo si myslia, že literatúra, presnejšie jej tvorba, nemôže byť predmetom literatúry". Po prečítaní tohto románu vieme, že môže. Otázkou však zostáva, či sama literatúra - akokoľvek dobrá literatúra - na literatúru aj stačí. Z tohto pohľadu sa mi vidí, že predchádzajúce Rakúsove knihy mali v sebe ešte o kúsok viac. O kúsok viac toho, čo presahuje literatúru smerom ku skutočnému životnému zážitku. Ale to už je tak, keď majstra porovnávame s ním samým.

Peter Darovec, Pravda, 12.4.2008

Pôvaby a vnady prozaického textu

A znovu tu máme nenapísaný román. Po Nenapísanom románe – lebo taký názov pre svoju knihu z roku 2004 si zvolil Stanislav Rakús – vychádza teraz ďalší autorov román pod názvom Excentrická univerzita (Koloman Kertész Bagala, Levice 2008), v ktorom hlavný aktér tiež píše román a tiež ostáva nenapísaný.

On o ňom iba rozpráva, zbiera k nemu materiál, uvažuje o rozličných postupoch, usilovne zapĺňa svoj poznámkový blok novými nápadmi a riešeniami.

Ocitáme sa vo vysokoškolskom internáte, kde v izbe dvoch mladších kolegov polihuje istý Bochňa (bude hlavnou postavou), ktorý s vervou a do detailov rozpráva o tom, ako chce požiadať o ruku krásnu Rusku, asistentku z katedry ruského jazyka a literatúry na ich univerzite.

Jeho obdiv siaha až tak ďaleko, že niektorých svojich známych začne oslovovať nielen krstným, ale aj otcovským menom, čo znie dôverne a zároveň vznešene. Takže on je Viktor Pavlovič.

Rakús vložil do tejto postavy toľko rozprávačskej energie a intelektuálneho šarmu, že v jeho vetách to miestami až iskrí. Kompozičný dôvtip dovoľuje autorovi vsúvať do Bochňových monológov teoretické úvahy vedľa anekdotických postrehov, britké parafrázy myšlienok ruských klasikov vedľa rafinovaných rozhovorov s predstavenými, banalitu vedľa rarity. Eskamotáž, pred ktorou klobúk dolu.

Dej románu sa odohráva niekedy v päťdesiatych rokoch minulého storočia, čo vidno najmä v druhej kapitole, kde vystupuje jeden z obyvateľov izby, ktorý sa rozhovorí o vysťahúvaní tzv. buržujov z ich ulice. Tieto praktiky vyvolávajú v študentovi strach. Hoci spoločensko-politická situácia nie je v centre Rakúsovho záujmu, predsa len tu tvorí aspoň temnú kulisu.

Rakúsovým ozajstným živlom je však samotný fakt rozprávania, ktorý sa cez postavu Bochňu a iných jeho literárne orientovaných známych odôvodňuje aj teoreticky. Teda literatúra ako taká. Jej metódy, jej postupy, jej grify a hlavne jej možnosti. V tomto románe ukázal, ako sa dá pracovať s rozličnými typmi rozprávania bez toho, aby sa navzájom rušili. Dôležitú úlohu pripísal počúvajúcemu, ktorý v sym­bióze s rozprávačom tvorí takzvanú zrkadlovú kompozíciu.

Rakús – teoretik literatúry, sa v románe prevtelil do viacerých postáv, aby pred čitateľom demonštroval, že je možné spojiť teóriu s beletriou. Obdobný experiment predstavoval už jeho román predošlý, ktorý má zasa afinity s prózou Temporálne poznámky z roku 1993, takže v tomto prípade možno hovoriť o voľnej trilógii.

Z každého riadku Rakúsovho textu cítiť, že autor je vášnivým milovníkom slova a túto lásku vie preniesť i na čitateľa. A iste i na vydavateľa, lebo Rakúsovým románom sa znovu vracia k vydávaniu kníh Kali Bagala.

Jozef Bžoch, Sme, 4.4.2008

Excentrické rozprávanie

Košaté rozprávanie, ktoré sa všelijako zauzľuje, uhýba z nezaujímavo priamej cesty, popretkávané úvahami o jazyku a o ruskej literatúre 19. storočia. Intelektuálna nuda? Nie. Fascinujúci, vtipný román, ktorý je radosť čítať.

„Vo filológii, ako vede o jazyku a literatúre, je, bratia moji, všetko,“ nadšene presviedča svojich poslucháčov a popri nich aj nás, čitateľov, človek menom Viktor Pavlovič Bochňa. Chudák Bochňa, študent excentrickej, teda mimo centra umiestnenej a excentrickými „týpkami“ zaľudnenej univerzity sa zamiloval do 27-ročnej ruskej krásavice, odbornej asistentky Márie Petrovny Goločnikovovej a „načisto sa poruštil – v styku s vybranými spoločníkmi začal používať popri krstnom mene i otcovské meno.“ Okrem toho, alebo aj práve preto (pre tú novoobjavenú ruskosť) svojim o 12 rokov mladším spolužiakom či chcú, alebo nechcú rozpráva to, čo prežil, pričom to pretkáva rozľahlými esejami o podstate jazyka a literatúry. A aby toho nebolo dosť, text románu ešte zahusťuje sám autor, skrytý za rozprávanie komentujúcim rozprávačom.

To (spolu s totálne neatraktívnou čiernou obálkou kričiacou „Nekúp si ma!“) hádam na odstrašenie potenciálneho čitateľa aj postačí. Veď kto má dnes chuť čítať nie veľmi dobrodružné rozprávanie, pri ktorom človek ľahko stratí perspektívu a zabúda, kto práve rozpráva, komu a prečo? Samozrejme, nikto. No Excentrickú knihu Stanislava Rakúsa môže a mal by čítať každý, kto má rád slová, vety, literatúru a zamotané príbehy, ktoré ju tvoria. Lebo je to kniha napísaná s múdrosťou a láskavým sarkazmom, plná humoru a najmä plná literárnej krásy. Stanislav Rakús (osobne aj vo svojich textoch) rozpráva tak, že mu nemožno nevisieť na perách. Bizarné príbehy z vlastného života (a v Excentrickej univerzite ich je nemálo) sa radia do asociatívnych reťazcov, s častými odbočkami do literárnej teórie.

Excentrická univerzita voľne nadväzuje na predchádzajúce dve (rovnako dobré) Rakúsove knihy Temporálne poznámky a Nenapísaný román. Je to však román so všetkými atribútmi samostatnosti. Má svojich vlastných hrdinov, svoj vlastný, mierne vyšinutý svet excentrickej (rovno povedzme: prešovskej) univerzity, svoj vlastný čechovovsko-turgenevovský jazyk. Na predchádzajúce autorove knihy sa však podobá v tom, že sa v nej neskrýva príbeh, ktorý čitateľ zhltne, ale kulinársky zázrak, na ktorom si dlho pochutnáva (a na konci má chuť začať znova od začiatku).

To všetko preto, že Stanislav Rakús je múdry človek a mimoriadny spisovateľ. Svoje teoretické znalosti nestavia na obdiv, nepotrebuje nám dokázať, aký je sofistikovaný intelektuál a čo všetko už v živote prečítal. A pritom sa na Excentrickej univerzite človek o literatúre naučí viac ako na tej „normálnej“. Autor mu navyše pridá ešte aj nevšedný zážitok z čítania. Teoretik – spisovateľ. Beletrizujúci teoretik. „Označenie beletrizujúci teoretik“, zareagoval na moju poznámku Valentín Nikolajevič, „netreba chápať ako čosi apriórne znevažujúce, lebo aj v tomto prípade je rozhodujúca prirodzenosť...“ Presne tak. Rozhodujúca je prirodzenosť. Prirodzenosť rozprávania, ktorému človek – akokoľvek bizarné by bolo – jednoducho uverí. A ešte humor. Ten cítiť za každým odsekom knihy. Nie bujarý smiech, skôr jemný úsmev. Usmieva sa nad intelektuálnymi úvahami svojich postáv, a tak trochu aj nad samotnou literárnou vedou a nad (nielen) ruskou literatúrou.

Excentrická univerzita je knihou, akú vie na Slovensku v súčasnosti napísať len niekoľko málo autorov. Veľká literatúra, ktorá cestou do hĺbok nestratila príťažlivosť a krásu.

Juraj Kušnierik, Týždeň, 19, 2008

Rozhovor s autorom

Kniha nadväzuje na Temporálne poznámky a Nenapísaný román. Bol to zámer vytvoriť akúsi voľnú trilógiu?

„Všetky moje rozsiahlejšie prózy po roku 1989 vznikli zo zámeru dokončiť už dávnejšie rozpracovanú knihu poviedok. Materiál, metóda i niektoré ďalšie činitele však spôsobili, že vzniklo to, čo by sa dalo nazvať voľnou trilógiou.“

Román uvádzate vetou, že postavy sú súčasťou literárnej fikcie. Koľko vysvetlení tohto upozornenia ponúkate?

„O tom, že literatúra je oproti skutočnosti vždy fikciou, to jest iným bytím, nemusí vedieť každý čitateľ. Keďže moje prózy čerpajú námet aj z toho, čo má charakter dôvernej, ba priam dokumentárnej skúsenosti, chcel som sa vyhnúť tomu, aby sa niekto cítil zranený tým, že sa stal prototypom niektorej z negatívnych, resp. ironizovaných postáv.“

I v tomto románe sú autobiografické súvislosti, týkajúce sa aj ruskej literatúry 19. storočia. Súhlasíte s protagonistom Viktorom Pavlovičom, že čo sa týka formy, má radšej Čechova než Dostojevského?

„Áno. Prikláňam sa k názoru niektorých rusistov, napríklad Valerija Kupku, že väčšia svetová sláva Dostojevského, ale i Tolstého pochádza aj z toho, že sú v porovnaní s Čechovom – voľne povedané – ideologickejšími autormi a že Čechov predstavuje svojím dielom to, čo by sme mohli označiť ako výraz akéhosi čistého umenia.“

Opäť je tu prítomné skĺbenie skúseností literárneho vedca a autora románov či poviedok. Je to proces spontánny, alebo môže vaša dvojjedinosť prinášať pri písaní umeleckej literatúry aj prekážky?

„Keďže moja práca sa dotýka akademického prostredia a vy­učovania literatúry, usilujem sa v nej spájať do jedného celku arteficiálnu a empirickú (zvyčajne nižšiu a komediálnu) látku. Obidve tieto východiská súvisia s mojou osobnou a profesionálnou skúsenosťou a v obidvoch líniách by chceli mať spontánny a zároveň komponovaný charakter.“

S tým asi súvisí aj vaše vyjadrenie, že literárna veda sa nemôže vzdať túžby po presnosti, a teda má ťažšiu úlohu ako umelecký text. Ťažšiu v zmysle nárokov na jej interpretáciu, alebo sa to týka porovnania tvorby, písania?

„Súvisí to s mnohovýznamovosťou humanitného sveta. Kým beletria ju má v programe, literárna veda musí inklinovať k takej presnosti, ktorá je umením relativizácie.“

Pavel Vilikovský v súvislosti s Temporálnymi poznámkami napísal, že ich v duchu latinského „ó tempora, ó mores“ možno prekladať nielen ako poznámky o čase, ale aj ako poznámky o mra­voch doby. Aký význam skrýva v tomto prípade slovo „excentrická“?

„Slovu excentrickosť som sa usiloval dať v beletristickom spracovaní hodnotovo protikladný – negatívny i pozitívny význam.“

Všetky tri spomínané knihy sa vyznačujú značnou dávkou grotesknosti, irónie, paródie i láskavého humoru, kým vaše prózy zo sedemdesiatych rokov boli skôr tragické či baladické. Je to vekom, dobou či len zvolenou témou?

„Myslím, že hlavnú účasť má na tom doba a zvolená téma. Pridal by som k tomu aj žáner a prechod k rámcovému spôsobu písania, uplatňovanému v šir­ších epických útvaroch.“

Je známe krédo vašej pedagogickej praxe: „Dať všetkým niečo a niekoľkým všetko.“ Platí to aj pre čitateľov vašich próz?

„Próza by mala mať aspoň dva plány – jeden čitateľnejší, druhý hĺbkovejší. Z tohto hľadiska by sa dal onen výrok vztiahnuť aj na beletriu.“

Alexander Balogh, Sme, 4.4.2008