Ján Starkbauer

Vorerst setze ich den slowakischen Nekrolog ein und werde bei Gelegenheit auf Deutsch die Biographie hinzufügen. Im Moment sind Mateovičs mit dem Nachlass und seiner Veröffentlichung beschäftigt.

Nekrológ Braňa Malíka:
Ján Starkbauer sa narodil 30.1. 1955 v Bratislave. Po vyštudovaní odboru Filozofia dejín na Leningradskej štátnej univerzite (1974 – 1979) pracoval ako odborný referent v Univerzitnej knižnici (1979 – 1988), potom bol krátko redaktorom v Obzore a neskôr pôsobil v knižnici v Ústave jazykovej a odbornej prípravy pre zahraničných študentov. Odtiaľ v roku 1990 prešiel na Pedagogickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave na Katedru etickej a občianskej výchovy, ako jeden z jej zakladajúcich členov. Tam pôsobil do roku 2006. V rokoch 2000 – 2004 vyučoval na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity dejiny ázijskej filozofie. Hlavným odborom jeho profesijného zamerania boli etika, dejiny filozofie a religionistika. Pred rokom 1989 publikoval a pripravoval publikácie z oblasti knihovníctva a bibliografie a paralelne v samizdate zborníky Zen 1. až 3. diel a články v samizdatovom časopise Antagon. Strojopisom vydal samizdatovú prácu 111 téz o socializmoch a prácu 111 prognóz o socializmoch. V roku 1993 mu vo vydavateľstve CAD-Press vyšla práca Večné tabu s podtitulom Eros a etos v náboženských systémoch. Od detstva žil v Svätom Jure. Zomrel vo veku 62 rokov.
Kto bol Ján Starkbauer, alebo Ján Bauer, ako sa podpisoval na svojich samizdatoch? Janko bol človek mnohých tvárí, ale nikdy nie „beztvarý“ či „dvojtvarý“.
Niektorí v ňom videli slovenského Egona Bondyho, s ktorým mal spoločnú nielen záľubu vo východných filozofiách a náboženstvách, ale aj to, že pre jedného ani druhého kritika spoločnosti, a teda ani disidentstvo, neskončili rokom 1989.
Iní v ňom videli Sokrata, ktorý v určitej fáze svojho intelektuálneho vývinu rezignoval na písané slovo a začal žiť výlučne dialogicky, čo bolo aj jednou z príčin predčasného ukončenia jeho akademickej kariéry.
Diogénes žijúci v sude postavenom z kníh. S Diogénom ho spája aj to, že na každú ponuku pomoci odpovedal v podobnom duchu ako znela odpoveď Diogéna Alexandrovi Veľkému.
X-tá reinkarnácia Budhu. Vizuálna podoba medzi Jankom a Budhom bola viac ako nápadná. Ako poznamenala jedna jeho kolegyňa, už len tie slimáky lezúce po Budhovej hlave chýbali, aby to bolo dokonalé...
Pustovník žijúci mimo všetkých inštitucionálnych foriem života – 35 rokov nenavštívil lekára, ak sa mal rozhodnúť medzi záchranou túlavého psa a skorým príchodom na štátnice, jeho voľba bola jasná. Pokoj mnohých rušila aj jeho nechcená a možno programová nekonvenčnosť v obliekaní, varení či spôsobe výučby.
Zenový mních zľahostajnený k svetu a všetkému, za čím sme sa pachtili my, ostatní.
Človek, ktorý aj keď žil v osamnení nikdy nestratil kontakt s veľkým svetom, aj keď to často bolo len malé rádio, ktoré ho s ním, ako pupočná šnúra, spájalo.
Bol jednou z postáv slovenského filozofického disentu. V knižnici na Šoltésovej bolo vždy rušno. Kľučku si tam podávali filozof Jozef Cibulka, chartista František Hrabal, skladateľ Miro Bázlik a mnohí, mnohí ďalší...
Nezvyčajný literát, ktorý svoje knihy napísal najprv v hlave a potom ich na jeden dúšok, bez akéhokoľvek zaváhania či prerušenia, tak povediac – jedným ťahom pera, prevtelil do grafického textu. V praxi to vyzeralo asi tak, že sadol k písaciemu stroju a po 19 hodinách nepretržitého ťukania od stroja odišiel s hotovým textom. Tak vznikla napríklad jeho práca 111 téz o socializmoch, pozostávajúca zo 130 husto popísaných strán.
Nekonvenčný, brilantný mysliteľ a diskutér, ozdoba bytových seminárov.
Zberateľ kníh, pohľadníc, známok, dobových dokumentov. Svet Jána Starkbauera bol svetom zberateľských búrz, blších trhov, antikvariátov a zberných surovín. Zberné suroviny však nenavštevoval preto, aby tu predal starý papier, ale aby ho tu, podstatne drahšie kupoval. Bol tiež neúnavným detektívom, ktorý sledoval a rozplietal nite ciest, ktorými sa sem písomnosti, ktoré ho z určitých dôvodov zaujali, dostali. Mnohí z nás sme sa spolu s ním zúčastňovali týchto dobrodružných, nezriedka aj adrenalínových výprav k ich zdrojom.
Postava, ktorej reálnosť bola ťažko uveriteľná a zapadala skôr do panteónu bizarných postáv, ktorými zaľudnil svoje knihy spisovateľ Bohumil Hrabal.
Podľa niektorých mimozemšťan, ktorý sa, zrejme nejakou chybou v programe jeho kozmickej lode, nedopatrením ocitol na tejto našej planéte a s odstupom času musíme uznať, že to mal s nami veľmi ťažké.
Tak trochu aj slon v porceláne, ktorý mal smolu v tom, že zväčša narážal na ľudí, ktorí nariekali nad rozbitým porcelánom a nevideli doráňané nohy slona.

Janko bol tiež stopár, ktorý na svoje presuny medzi Bratislavou a Jurom využíval autostop. Touto cestou chceme poďakovať všetkým tým z Vás, ktorí ste mu na jeho ceste životom zastavili a aspoň na jej malom úseku ho kúsok zviezli. Dnes je jeho cesta zavŕšená. Želáme Ti Janko, aby si sa tak ako Malý princ, šťastlivo dostal na svoju planétu. Nesmie byť však príliš malá, lebo aj ty si nám medzičasom odrástol, ale hlavne preto, aby sa tam netiesnilo Tvoje veľké srdce. Ďakujeme Ti Janko, že si nás naučil byť lepšími.

Ján Starkbauer beherrschte außerdem Ungarisch und war nicht nur ein Slowake, sondern auch Ungar, ein polyglotte Persönlichkeit, die das Zeitgeschehen in verschiedenen Sprachen über die Landesgrenzen hinaus verfolgte.