Wann kommt endlich ein Roman?

Situácia v sú?asnej slovenskej próze do istej miery pripomína štyridsiate roky. Vtedy v literatúre dominovala lyrizovaná próza, ktorá sa vyzna?ovala prešperkovaným výrazom a odohrávala sa v neur?itých "anjelských krajinách" ?aleko od pomerov doby. Domnievam sa, že "anjelské krajiny" sa do našej literatúry v modifikovanej podobe vrátili zas a mne to akosi nie je po vôli.

Slovenský spisovate? sa dnes nevznáša v metafyzických výškach, ale zaoberá sa štúdiom svojho vnútra a od knihy ku knihe zuš?ach?ovaniu svojho jazyka. Hovorí sa tomu "vlastná poetika". S ?ou sa hrajú do úmoru: Macsovszky, Horváth, Balla, Rankov, Krištúfek, Taragel, Olos, Klimá?ek, Vadas, Be?ová, Kompaníková a iní. Hra sa odohráva v nešpecifikovanej "zemi-nezemi", prostredníctvom ktorej opisuje zvláštnosti "svojho sveta". ?i už do toho "svojho sveta", ako sa zdá, niekoho priláka, už nie je podstatné, hlavné je, že mu písanie prináša potešenie. My ?itatelia sa smieme prizera?.

Bez ?itate?a

Sú?asná beletria nemala však to?ko š?astia ako lyrizovaná próza; nemá totiž ?itate?a. Napokon, dnes sme sa už všetci stali spisovate?mi! ?itate?ov nám netreba. No nebu?me nespravodliví: taký Posledný hit, Polno?ný denník ?i Klebetromán majú ?itate?ov, a taktiež snahu kontextovo vystihnú? dobu, v ktorej žijeme. Naneš?astie ich autori pochopili román ako dlhú novinovú glosu. Boli nám ponúknuté drobné mince v podobe postáv - s Fosterom povedané - "plochých charakterov" - vypreparovaných prieh?adných degenerátov, ploských ako gramofónová plat?a, nemôžu ni?ím prekvapi? ani ohúri?, samá banalita, samé klišé.

Kritika urobila pokus pomenova? a potom i potvrdzova? túto prozaickú generáciu vinetou coolness. Musím poveda?, že ja tu nijakovskú generáciu, ktorá by sa bola navonok bu? programovo, alebo inak implicitne poeticky vymedzila, nevidím, a skôr mám podozrenie, že coolness je alibizmom literárnej kritiky. Nevidím nijakú coolness literatúru, ale skôr frigidness, dotýkanie bez vzrušenia, neschopnos? vzrušenia, chladnú nudu.

Sú?asná próza rezignovala na silný epický príbeh založený na ve?kých a silných postavách, s ktorými by mohol ?itate? ži? ich osudy, s ktorými by smel dýcha? ich dobu a zaži? aspo? na chví?u emocionálny šok, ktorý spôsobí, že mu za pár sekúnd preletí mys?ou toto všetko a uvedomí si univerzálnos? ?udského života, jeho nesmiernu bohatos?, ale i blížiacu sa nevyhnutnos? smrti. Už dlho sme nepili ?ervené víno, zabudli na Palánok a jeho letnú noc prevo?anú kvetmi agátov, nezacítili ?ažobu, ktorú všade vlá?ime s rozumom, v každom prípade nám vyšumelo z hlavy, že život je predsa len bez konca.

Národ spisovate?ov

?udujete sa, že máme literatúru bez ambícií? Devä?desiate roky sa stali érou poviedky, a tá si na chrbát takýto náklad nemôže vzia? a nemôžeme to od nej ani chcie?. Som nesmierne unavený z poviedky, z jej mechanickej sériovej nadprodukcie. Po?as jedného roka dokáže národ pisárov vyprodukova? len do jednej literárnej sú?aže takmer tisíc poviedok, no na kvalitný román musíme ?aka? desa? rokov, a to hovorí za všetko. Ak by náhodou dnes vypukla vojna, nemusíme sa strachova?, máme najvä?šiu armádu perohryzov na svete, protivníka upíšeme na smr?, zhynie nudou.

Sme národ spisovate?ov, už len nájs? niekde v trópoch, niekde v Amazónii nejaký dosia? neobjavený a primitívny "národ ?itate?ov", aby náš "vzácny obchodný artikel" bolo kam vyváža?, lebo inak sa našou spisbou udusíme, alebo nás rovno zožerú mole.

Spisovate?ovi na Slovensku sta?í jeho literátske pieskovisko, v ktorom sa môže bez následkov vybúri?, kniha mu predsa len vyjde. A po vyjdení nejaké to blahovo?né pot?apkanie od kolegu v Klube spisovate?ov ?i v nejakom inom šenku. Aké je to "senza?né" by? spisovate?om dnes na Slovensku, kde sme všetci spisovate?mi.

Prozaik (najmä Balla, Horváth, Macsovszky) ovláda recepty na pomoc svojmu komplexmi dorá?anému egu a s rados?ou nám ich predvedie, s nadšením ako osemro?ná balerína sa pred publikom štylisticky vyzv?ta, aj ke? publikum sa medzi?asom rozp?chlo.

Pod š?astnou hviezdou

Vrá?me sa k tomu, ?oho sa mi nedostáva: príbehu, ktorý by sa pokúsil vystihnú? "znamenie doby". Od za?iatku devä?desiatych rokov je v slovenskej literatúre takýchto textov ve?mi málo. Príbeh som kedysi našiel v prvom zväzku Piš?anekovho Rivers of Babylon, v románe Eleny Lackovej Narodila som sa pod š?astnou hviezdou, v Pankov?ínovom Polárnom motý?ovi a naposledy v Rakúsovom Nenapísanom románe. Tieto knihy prekra?ujú limity samotných osobností autorov a tam, kde sa dotýkajú univerzálnych ??t ?udského života a sveta, zachytili našu existenciu v jej plnosti. Súc verejnými výtvormi navštevujú naše privátne životy, predvádzajú totiž, ako hovorí Milan Kundera, drámu ?loveka, ktorý sa stáva nevyhnutne jednotlivcom, ke? stráca istotu pravdy a jednohlasný súhlas ostatných: "Román je fiktívny raj jednotlivcov. Je územím, v ktorom nikto pravdu nevlastní, ani Anna, ani Karenin, ale kde má každý právo na pochopenie, aj Anna, aj Karenin."

Moji milí, my sme však nezabudli písa?! Máme svetovú prózu, ale paradoxne ani o nej sami nevieme. Knihu Šarišanky Eleny Lackovej mne východniarovi podstr?il až Pražák Jáchym Topol a po pre?ítaní románu som sa musel sám na sebe - na svojej nevedomosti, nevšímavosti a ?ahostajnosti, trpko smia?. Ešte horkejší úškrn to bol, ke? som si pre?ítal nekrológ Louise Doughty v britských novinách The Guardian. Autorka bola pobúrená, ako mohli britskí literárni kritici ignorova? takúto spisovate?ku.

Elena Lacková - s prepá?ením sa výraz - "stará Rómka", asi nikomu nestojí za to, aby jej prózu kone?ne vydal i v sloven?ine, ke? naši vydavatelia vrátane novodobého Mateja Hrebendu stavajú len na mladých, pekných a nádejných autorov ako Hvorecký, Kompaníková ?i Bilý. Sta?í, že od Lackovej máme už druhé ?eské vydanie a k tomu nejaké to anglické, ruské, ma?arské, francúzske a talianske (a možno som nejaké i zabudol). Román Narodila som sa pod š?astnou hviezdou nie je kuriozita, na ktorú by sme nemali zo slušnosti zabudnú?, ale je to silné umelecké dielo, ktorému môže v sú?asnosti konkurova? práve len Rivers of Babylon, Polárny motý? ?i Nenapísaný román. Slovenský spisovate? by sa na jej román nemal pozera? s "pietou", ale skôr ako na hodenú rukavicu v "sú?aži" o najsilnejší text.

To je jeden príklad, ktorý v dostato?nej miere znázor?uje, ako nenormálne a s predsudkami vnímame to najlepšie, ?o doma máme. Zato snaživo exportujeme sebavedomý mladý brak, Rogera Krowiaka a Polno?ný denník (a iné). Michal Chorvát konštatoval v štyridsiatych rokoch: "Najhoršie je, že nemožno ni? prepisova? ani riadi?, lebo všetci dobre vieme, že nás zo stagnácie môže vyslobodi? len ozajstný umelecký ?in." Možnože mainstream sú?asnej prózy na Slovensku, tak ako ho dnes vnímame, je len krátkou epizódou, o ktorej v budúcnosti nebude ani chýru, ani slychu.